PREČO PRÁVE MOJE DIEŤA?

Otázka, ktorú sme si položili hádam všetci. Najmä na začiatku, keď sa diabetes rozhodol stať členom našej rodiny, ale povedzme si pravdu, zvykne sa objaviť hocikedy a prekvapí nás o to viac, ak sme presvedčení o tom, že sme sa s ňou už vysporiadali. Potom ale zase prídu iné situácie, ktoré ju postavia do úplne iného svetla – mne sa taká stala minulý týždeň. Dozvedela som sa, že v rodine mojej kamarátky zistili štvorročnému dievčatku leukémiu. Z ničoho nič, len v škôlke si všimli, že je bledá. Teraz leží na detskej onkológii na Kramároch, dostáva chemoterapiu a spoločnosť jej robí len tatino, pretože mamina je doma s ročným synom. Som si istá, že jej rodičia si rovnakú otázku kladú tiež. A tá moja zrazu už nie je dôležitá – moja dcéra má len diabetes. Chodí do školy, na krúžky, von s kamarátmi, je s nami doma. Ich dcérku zatiaľ z nemocnice pustiť nemôžu, zostáva im len dúfať a veriť, že liečba zaberie, pretože chorobu podchytili hneď na začiatku. Nepoznám tú rodinu, napriek tomu musím na nich myslieť. Ja už otázku „Prečo?“ riešiť nemusím, moje dieťa je šťastné a spokojné a má rovnaký svet ako rovesníci. A modlím sa za to, aby to tak čoskoro mohlo byť aj u toho dievčatka.