Prejsť na obsah

Rozprávka

Diabetikinfo
Publikoval v Ja a diabetes ·

Pred viac ako desiatimi rokmi som dcére napísala rozprávku. Chcela som jej pomocou nej priblížiť náš nový život. Moja dcéra je už veľká na rozprávky, ale možno Vaše  dieťa nie.

Jakub a jeho kamaráti

Chcem ti porozprávať príbeh, ktorý sa nestal mne, ale viem, že sa stal....
Večer keď už vo všetkých oknách bola tma, sadli si hračky okolo Macka a netrpezlivo čakali, kedy im už konečne povie, kde ten týždeň s Jakubom bol. Jakub je ich ľudský kamarát a bude mať o chvíľu tri roky.
Macko je nie len veľký, ale aj veľmi múdry. A či sa to ostatným hračkám páči, alebo nie, je aj u Jakuba najobľúbenejší. Môže s ním spať, chodiť na všetky návštevy a aj do škôlky s ním určite bude chodiť. Na druhej strane, keď Jakubova maminka chce, aby zjedol zeleninovú polievku, strúhanú mrkvu, upratal hračky, alebo zjedol liek, povie to Mackovi, a je to vybavené.
Macko začal: „Pamätáte sa ako Jakub chodil stále piť, potom zase na toaletu, nechcel nič jesť a stále plakal?“ Všetci svorne prikývli. Pamätali si to až veľmi dobre, s Jakubom sa vôbec nedalo hrať.
Macko pokračoval: „Týmto sa to začalo. Maminka ho zobrala pánovi doktorovi a ten ho nechal v nemocnici. Ani mňa si nestihol zobrať so sebou. Keď ma večer brala z police, pritisla si ma a povedala: „Ach, macko, čo budeme robiť? Jakubko má cukrovku...“
Ja som vôbec nevedel, čo to znamená. V noci, keď už všetci spali, vyliezol som z tašky a hľadal som na internete, čo je to tá cukrovka. Tam som zistil, že Jakub nemá dosť vlastného inzulínu, ktorý v našom tele otvára dvere pre vstup cukru. Teraz už viem, že cukor nám dáva energiu. Pretože toho inzulínu nemá dosť, musí si ho dopĺňať pomocou takého pera. Ráno v nemocnici som videl, ako to celé funguje. Jakub si pred jedlom musí odmerať svoj cukor v krvi.
Opica nevydržala a hneď mudrovala: „To si musí dať z tela všetku krv von a merať ju? Tak to je strašné!“
Macko sa zasmial: „Opica, to tak nie je. Stačí jedna malá kvapka a glukomer
tak sa volá ten prístroj, on ti povie, koľko máš  cukru v krvi. Potom podľa toho teta doktorka vie, koľko si Jakub  musí podať, noooo pichnúť inzulínu.“
Mačku až striaslo: „Pichať! Veď to musí príšerne bolieť, ja by som si to nedala!“
Macko sa usmial a pokračoval: „Aj Jakub zo začiatku plakal a bál sa, ale ja som povedal pani doktorke, aby ten inzulín pichla mne. Pichla mi ani neviem kedy. Vôbec to nebolelo. Podáva  sa to iba do svalu, ihla je veľmi tenučká. A tak aj ja a Jakub sme mali inzulín pre raňajky.“
„Iba pre raňajky...“, krútil hlavou slon. „A čo desiata a obed a potom ešte všeličo iné??“
„To je tak,“ pokračoval Macko múdro, „Jakub musí pravidelne jesť, a zakaždým, aby telo dostalo energiu z jedla
volá sa to sacharidy, musí si dať aj inzulín.“
Hračky tomu ešte veľmi nerozumeli, ale povedali si, že keď to Macko hovorí, určite je to tak.
Náklaďák zívol a povedal: „Poďme už spať, zajtra ma čaká ťažký deň. Čo ste nepočuli, že prídu babky? A ja budem musieť Jakubovi rozvážať cukríky, čokoládu a keksíky.“
Hračky sa začali zberať na spánok. Ale macko ich rezolútne zadržal: „Nie, nie. To nemôžeš, lebo mu ublížiš!“
Hračky ostali zarazené. Ublíži? Kedy sladkosti Jakubovi ublížili? Ale Macko pokračoval: „Vy tomu asi nerozumiete - Jakub nemá vo svojom tele inzulín, má iba ten, čo si dá tým oranžovým, alebo zeleným perom. Keď bude jesť hocikedy, zvýši sa mu cukor v krvi a nebude to dobré, práve naopak, bude sa cítiť veľmi zle.“
Všetky hračky otvorili ústa od údivu. Lopta poskočila na koberci: „Macko, Jakub sa vrátil z nemocnice a to znamená, že je všetko v poriadku. Vždy, keď prídeš z nemocnice, si zdravý, čo nevieš?“
Macko si dal ruky vbok a nahnevane riekol: „Jakub má už iný denný režim, ako bol doteraz. Musí pravidelne jesť, žiadne vyjedanie, žiadne tajné zásoby. A teraz vám poviem, čo budete každý deň robiť Vy, aby ste  Jakubovi pomohli a cítil sa dobre.“
Nečakal na odpoveď a pokračoval: „Ty, opica s dikobrazom, budete dohliadať, aby si dal kvapku krvi do glukomera. Ja si s ním budem dávať inzulín. Náklaďák, ty budeš voziť iba to, čo mu dá maminka alebo ocko. Nič iné. Pamätaj, všetko ostatné mu nerobí dobre. A uvidíš, že od rodičov dostane aj sladkosti - keď mu ich dajú oni, vtedy mu neuškodia. Klokan, ty budeš vo svojom vrecúšku nosiť hypo výbavu. Potom ti poviem, čo to je. Mačka,  ty budeš s ním pravidelne jesť.  Lopta, tvojou úlohou bude sa s Jakubom každý deň hrať vonku. Pohyb je teraz pre neho veľmi dôležitý. Sova, ty budeš na nich dohliadať, hneď ako sa Jakub začne sťažovať, že mu je zle, zavolať maminku a klokana. Oni už budú vedieť čo robiť. A ty slon, tvoja úloha je tiež dôležitá. Jakub nemá rád zeleninu, ale spolu s tebou si ju určite obľúbi.“
Hračky nereptali, cítili sa dôležité, veď sú tu iba kvôli svojmu kamarátovi. Nič pre nich nie je problém. Hlavne, že Jakub je doma. Bude sa znovu s nimi hrať, behať, šantiť a smiať sa. Opica vyskočila na policu: „Tak, poďme už spať, lebo zajtra nás čaká Jakub.“
Všetci sa uložili do svojich postieľok. A Macko si spokojne vzdychol. Zajtra môže povedať Jakubovi: „Neboj sa, zvládneme to, máme tu nový deň....“




Návrat na obsah