Desiate výročie.

Pred desiatimi rokmi sa nám život obrátil na ruby. Tak som to vtedy vnímala.  Diabetes? Moje dieťa a ešte aj celiakia? Netušila som čo budem robiť, ako budeme ďalej žiť.  Som človek, ktorý sa snaží aj v hraničných situáciách nájsť niečo pozitívne. Dcére som stále opakovala : „Prišla k nám na návštevu teta cukrovka a ujo lepok a my dve sa budeme snažiť, aby sa u nás cítili dobre. V tom by musel byť čert, aby sme to my dve nezvládli.“  Ľahko sa hovorí, ťažko sa robí.

Za tých desať rokov nás tetka diabetka riadne potrápila. Je vrtošivá, občas panovačná, stále mení svoje požiadavky na pobyt u nás. Typická ženská. Otravuje pokiaľ nedosiahne svoje. Ujo lepok je pohoďák. Keď dostáva to čo má rád je úplne spokojný.  

Obaja návštevníci priniesli do našej rodiny aj nie čo nové. Proste ako správna návšteva. Naučila som sa trpezlivosti a  pozerať na veci z nadhľadu. Dokonca  ma prinútili aj piecť.  Dcére ste priniesli nové možnosti, pocit, že všetko čo chce dokáže a dokonca aj pocit výnimočnosti.  

Tak, naši návštevníci, oslavujeme spolu desať rokov. Ospravedlňujem sa, že som vám ani tortu neupiekla, ani žiaden darček nekúpila. To bude asi tým, že vás už v našej rodine berieme ako našu súčasť.   

Hor sa do ďalších spoločných rokov. Dúfam, že ich spolu prežijeme v zdraví.