Neviem, či si niekedy my dospelí uvedomujeme ako naše slová vplývajú na deti.
Keď mala mať naša dcéra tri roky, tak som je hovorila: „Keď budeš mať tri roky, bude s teba veľká slečna.“ Konečne nastal ten vytúžený deň. Naša slečna zfúkla na torte tri sviečky, zostala vážna a zamyslená. Na niečo čakala. Nakoniec spustila veľký plač. V prvom momente som si myslela, že ju uštipol nejaký hmyz. Ale nie. Jej vysvetlenie bolo úplne prosté „Ty si mi hovorila, že keď budem mať tri roky, budem veľká slečna a ja som stále krpatá!“ Úsmevné, ale pravdivé a hlavne pre mňa poučné. Deti nám veria všetko čo im povieme. Keď deťom hovoríme, že im „nastrelíme“ senzor, sú o tom presvedčené, že im niečo bude niekto strieľať a majú právo sa báť. Ak im neustále hovoríme, že poď „pichnem“ ti inzulín, nemôžeme očakávať, že to dieťa bude vnímať pozitívne. A nehovorím o kanyle, ktorú tiež veľmi rady picháme.
Tí ktorí ma poznajú vedia, že ja radšej volím výrazy, zavediem kanylu, podám inzulín, nalepím – zavediem senzor.
Som poučená od malých – veľkých detí, ktorí veria všetkému, čo im dospeláci povedia. A nehovorím o ich predstavivosti.
Pouvažuje o zmene terminológie. Možno práve vaše dieťa, sa prestane brániť podaniu inzulínu, alebo pri výmene kanyly.