O cukrovke som sa dozvedel v mojich 14ich rokoch.Bohužial na sebe samom.Dovtedy som ani nevedel že existuje. Nikto v rodine tuto chorobu nemal,nemal som ju po kom zdediť.Ešte na strednej škole som bol zrazu unavený,čoraz viac smedný.Nemohol som jesť,len piť.Nasledovalo rapídne chudnutie.Po návšteve lekárky a teste moču nasledovala už hospitalizacia na Kramároch.Bol hned nasadený inzulín,infuzie.Pomerne rýchlo mi bolo fajn.Nasledovalo učenie  podavania injekcii sám sebe.Vtedy sa mi to zdalo ťažké.Ale musel som sa to naučiť.Dnes je to ovela jednoduhšie,menej bolestive.
Dosť mi pomohol aj pobyt v Lubochni.Začinal som na inzuline ráno a večer.Ked som bol v Lubochni práve začínali perá zo začiatku 5 krát ,neskor 4 krát denne.Teraz bude rok čo mam inzulínovu pumpu.Musím povedať že som s nou spokojný.Predtým mi glykemie lietali hore dole.Teraz su pomerne vyrovnané,aj ked stane sa že vyletia aj bez nejakej pričiny.Pumpa mi nezavadzia a to jej nerobím reklamu ,zavádzanie kanyly nejako nebolí.A hlavne cítim sa lepšie.
Diabetes mám už 30 rokov bez važnejších zdravotných problemov,ešte pred pár rokmi som športoval.Pohyb je doležitý. Hlavne v lete bicyklujem,chodievam so psom v ničom sa nejako neobmedzujem.Stále ale pri sebe nosievam pre pripad hypa cukor!Aj strava sa dá vybrať aby nebola jednotvárna.Každý sa musí poznať,otestovať.Dá sa aj malý prehrešok,ak je veľka chuť.Samozrejme nie často.Musíme ju akceptovať,ale nesmieme byť jej otrokom! O mojej chorobe vie okolie,v práci,ľudia čo ma poznaju.Ak pojdem niekam dalej dám si náramok záchrany aby v prípade potreby sa o nej vedelo.Vždy sa može niečo stať,aj ked nikomu to neželám Doležite je mať aj dobreho diabetologa.
Je veľa  ľudí čo s touto chorobou dosiahli veľa.Treba sa s nou vyrovnať,su oveľa horšie choroby.. Netreba sa jej poddavať,dá sa žiť plnohodnotný život.

Tak vám držím palce