Lekár je pre diabetika ako taký zvláštny tvor, niekedy anjel, niekedy čert. Je to človek, ktorí dokázal vyštudovať lekársku fakultu a po niekoľkých rokoch neustáleho vzdelávania sa rozhodol pre špecializovanie na oblasti endokrinológie. Tento zvláštny tvor sa rokmi štúdia naučil hovoriť zvláštnym jazykom či rečou, pomocou ktorej si ale výborne rozumie so svojimi kolegami. Jeho reč je z pohľadu pacienta zmesou medicínskych pojmov, odborných , často latinských výrazov, rôznych skratiek a chrlenia neskutočného množstva čísiel a hodnôt z odborných vyšetrení.
Táto jeho reč však môže v kontakte s pacientom predstavovať problém, pacient jej nemusí vždy a presne rozumieť. S diabetikmi to má v tejto oblasti lekár trošku jednoduchšie. Veď už druháčik diabetik vie správne napísať „i“ v slove endokrinológia a niektorých rodičov detských diabetikov spoznáme i podľa toho, že za nimi chodia na konzultácie z endokrinológie študenti medicíny...
Pacient má tiež svoje vyjadrovanie. Iné má mäsiar, iné sudca, iné dlaždič. Jazyková bariéra pre obe strany predstavuje nebezpečenstvo. Spravidla nie je problém pri počúvaní pacienta lekárom, ten mu rozumie. Horšie a oveľa častejšie je , že pacient nerozumie lekárovi. Snaha lekára o vyjadrovanie sa „jednoduchšími“ slovami nemusí byť úspešná, slová môžu byť nesprávne pochopené. A tak lekár , musí sa denne mnohokrát „prevteľovať“ do hereckej úlohy a voliť slovník a slová adekvátne úrovni intelektu a vzdelania svojho pacienta.. Do svojej reči môže vložiť i „slová pacienta“ – no ak ho niekto vtedy počuje, môže si o lekárovi pomyslieť i niečo nepekné...
Pre diabetika je ideálne, ak svoju návštevu u lekára považuje za súčasť jeho spoločenského života. Prípadne sviatkom. Lekár v takom prípade si zaslúži obdiv a úctu . Realita života je niekedy iná. Môže dochádzať k sporom medzi lekárom a diabetikom. Výsledkom je spravidla zhoršený zdravotný stav . No nie vždy je na vine jeden , alebo druhý.
Niekedy je vidieť , že vinný je systém.
Detských diabetológov je na Slovensku toľko, že sa zmestia do autobusu. Časť z nich je na špičkových pracoviskách a logicky časť z nich má svoje ambulancie spravidla v mestách, ktoré boli označované ako okresné.
A tu je niekde problém. Systém financovania nášho zdravotníctva je nastavený tak, že iba z diabetológie lekár chod svojej ambulancie finančne nezabezpečí. Nie že by nemal s deťmi s diabetom čo robiť. Jednoducho dostane na počet pacientov sumu prostriedkov a hotovo. Tak musí niečo upraviť. Musí chodiť do služieb na Lekársku službu prvej pomoci, lebo mu to vyplýva zo zákona, musí vykonávať i pediatrickú prax , aby finančne neskolaboval a na edukáciu jeho diabetikov zostáva stále menej a menej času. Ešte lekárovi prirátajme čas , ktorí strávi na povinnom celoživotnom vzdelávaní, vypĺňaním rôznych tlačív pre štátnu správu, samosprávu a rôzne inštitúcie, celoročne musí riešiť faktúry, nákup zdravotníckeho materiálu, odvoz smetí, likvidáciu nebezpečného odpadu, telefóny , PC, programy k nim, protipožiarne školenie a zásady BOZP, revíziu elektriny, upratovanie, opravu záchodov , odvody a poistenia, odvozu smetia ..
A samozrejme lekár má i svoju rodinu a niektorí popri práci majú dokonca aj svoje koníčky a záľuby.
Lekár spravidla v januári rieši zmeny poisťovní svojich pacientov. Systém totiž umožňuje kadejakým „vychytralcom“ napríklad za „krabičku niečoho“ sa prepoistiť a krásne pomôcť tomu , komu prepoistenie podpíšu - krásne zbohatnúť..
Predstavte si , že sa takto ročne prepoistí v ambulancii napríklad 500 ľudí.. To je „radosti“ ! No a potom ešte treba zaplatiť poplatky. Lekárska komora, Asociácia, účastnícke poplatky na seminároch , ubytovanie počas seminárov, stravu ( už im firmy nemôžu zaplatiť, ako to bolo dakedy ), cestovné, plat sestričky ... Ani radšej nepíšem koľko to je - pre normálneho robotníka niečo nepredstaviteľné – za stavovskú príslušnosť lekári platia riadne . !
Vo februári zase sú v kurze štatistiky. Vyplniť, prerátať, odoslať – kto nevie na PC - ten sa riadne natrápi, kým sa podarí export údajov a kým sú výkazy bez chýb. Jarné mesiace - to už začínajú konferencie , prednášky – treba naháňať počet kreditov. Jeden víkend seminár , druhý služba .. Aby mohol mať dovolenku, musí ho zastúpiť kolega. Spravidla si preto letné mesiace plánujú spoločne a to aj so svojimi sestričkami. A tak to ide dookola celý rok. ( A potom sa k nemu niekedy v noci fakt nedovoláme, lebo je tiež len človek ..)
A kedy potom má lekár čas a priestor na napríklad detský tábor ? To musí ísť cez svoju dovolenku, alebo zavrieť ambulanciu a zabezpečiť si kolegu na zastupovanie. Preto si tých , o ktorých viem , že na pobyt v prírode s deťmi chodia veľmi vážim !
Lebo ako hovorí primár Detského diabetologického centra SR MUDr. L. Barák :
„Najlepší spôsob ako naučiť deti a dorast všetkým súčastiam liečby diabetu je spoločný pobyt detí a zdravotníkov v mimo nemocničnom prostredí, tj. účasť na liečebno-rekondičnom dia-tábore“ .
Tak a koniec slov. Idem začať chystať už siedme letné stretnutie detských diabetikov v Slovenskom raji. Nemá niekto zvyšných 3 - 4 tisíc € ?
Ale inak PF 2013 !
Peter