Spí a ja sa tíško dívam na jej detskú tvár.
Viem, že sme v nej dostali neobyčajný dar.
Znova a znova ju musím obdivovať
za všetko, čo dokázala akceptovať,
za to, že pochopiť vie také veci,
o ktorých ani nesnívajú jej spolužiaci všetci,
že dokáže nájsť v sebe silu iných povzbudiť,
keď si sami nedokážu poradiť,
že spoľahnúť sa na ňu môžem v každej chvíli,
aj keby sa ju pokušenia prehovoriť pokúsili.
Občas vidím, že v plnom zdraví by žiť chcela,
vtedy dala by som všetko, aby sa tým zaoberať nemusela.
V nádeji ma drží viera,
že toto dieťa, moja skvelá dcéra,
rovnako ako iné deti, ktoré svojím príkladom a úsilím
by mohli byť vzorom mnohým dospelým,
na otázku „Ty si cukrovku mala?“
raz odpovie: „Veď to už bolo dávno, keď som bola ešte malá!“