Patrím k ľuďom, ktorí stále nad niečím premýšľajú. Viem, že nie som jediná a asi každý z nás má plnú hlavu myšlienok. Niekedy je ale pre mňa dobré len tak vypnúť od bežných starostí a osviežiť myseľ imaginárnymi príbehmi. Stáva sa to hlavne, keď som nútená niekde dlho čakať. Vidím neznámych ľudí a spriadam si o nich príbeh. Sledujem ich gestá, mimiku a vymýšľam si prečo to asi robia, čo ich k tomu vedie. Vediem s nimi rozhovor a prežívam ich príbeh.  Je to neškodné, lebo sa to odohráva iba v mojej hlave. Vo väčšine prípadov, ich už nikdy nestretnem a ani sa s nimi nezoznámim.  Moje príbehy zostávajú iba v mojej hlave, nikomu nechcem s nimi ublížiť, krátim si tak čas.     
Horšie je, ak ľudia spriadajú svoje príbehy o ľuďoch, ktorých poznajú a  poznajú aj ich prácu. Dokonca dokážu tieto svoje imaginárne príbehy prezentovať aj ako skutočnosť. Predkladajú ich ako hotovú vec. Nakoniec aj samy im uveria.
Každý z nás, má svoje príbehy. Do niektorých pustíme iba tých najbližších, niektoré porozprávame, iné je vidieť voľným okom. Každý je okorenený minulosťou, skúsenosťami, bolesťou, ale i radosťou.  Niektoré príbehy okolie nevie pochopiť, lebo nezapadajú do ich vymysleného príbehu.
Nepripomína vám to dačo?