Pravé som si prečítala príspevok jednej mamičky na FC o tom, ako jej dieťa nemôže ísť do školy v prírode lebo ma diabetes. Pani učiteľka vidí veľkú hrozbu z jeho ochorenia. Nuž áno, diabetes nie je jednoduché ochorenie, veď si zoberme , merať glykémiu, vážiť stravu, vyhodnotiť koľko inzulínu podať. To je veľa aj na koňa. A nie ešte aj na jednu pani učiteľku. Samozrejme, že existujú aj také učiteľky, ktoré toto všetko dokážu akceptovať. Chápu detskú dušu, majú rady svoje deti a nechcú dieťa izolovať od ostatných. Nuž ale, prečo by sme sa mali namáhať, snažiť sa chápať druhých, keď je oveľa jednoduchšie povedať NIE. Ja nechcem. Pani učiteľka sa bojí lebo má zlú skúsenosť.  A to ešte určite ani nepovedala argument, že za taký malý plat, prečo by to mala robiť. A tak začneme uvažovať, že naozaj, veď majú malý príjem, spoločnosť ich nedostatočne ohodnocuje a celý systém je veľmi chorý. Ale ako je možné, že iní učitelia s tak malým platom, v takom chorom systéme nemajú problém akceptovať deti aj s takýmto ochorením., Asi to nie je o školstve ale o ľuďoch v ňom. V škole sa deti učia písať, čítať, počítať, spoznávajú prírodu, fyzikálne javy, ktoré sa dejú medzi nami, učia sa k láske k vlasti. Asi by sa mala začať vyučovať aj tolerancia. Neviem kto je v tomto prípade chorý, či to dieťa, alebo učiteľka. Možno si dnes sadne k TV pozrie si Modré z neba a poplače si nad ťažkým osudom iných ľudí.