Dnes moja dcéra  odišla na niekoľkodňový výlet so spolužiakmi. Viem, že to nie je nič zvláštne, veď sa blíži koniec školského roku a  výlety k tomuto obdobiu patria. Pri príprave na tento výlet som si uvedomila, že už mám veľké dieťa. Nie len veľké do výšky a veku, ale hlavne samostatné. Na výlet si všetko pripravila sama. Zabezpečila si celiatickú stravu, presne vedela, čo bude jesť a kedy. Sama si pobalila dia veci, dokonca si sama od seba dala do inzulínovej pumpy nový zásobník inzulínu. Večer si zaviedla novú kanylu, aj keď si ju mala meniť až o dva dni.  Lístok na chladničke Nezabudni na inzulín  ma úplne šokoval. Ráno si zaviedla senzor, aby sa nemusela stále merať a mala o glykémiách prehľad. Všetko riešila  úplne sama, bez mojej asistencie a kontrolných otázok.  Na rannú glykémiu mi podala správu „To je kontra, mala som v noci hypo, takže to teraz nebudem riešiť.“ som vyvalila oči. Dohodla si so mnou presné časy, kedy ma bude kontaktovať, aby som nebola v strese. Viete, ja som tá matka, ktorá  by bola schopná jej volať každú hodinu. Keď niekam odcestuje s veľkým sebazaprením ju kontaktujem raz za deň.
Moja dcéra nemá vždy ukážkové glykémie a jej telo si naozaj s nami občas zahrá podivnú hru. Čo je ale veľmi dôležité, snaží sa o seba starať sama. Možno to nie je vždy na 100%, alebo podľa mojich predstáv. Ak sa pýtate či nemám strach, mám a veľký. Ale je to jej život a ona si ho chce  riadiť aj s diabetom sama.
Prajem pekný výlet.