ŠTVRTÉ VÝROČIE

Aj do nášho života vstúpil diabetes.
Nepýtal sa včera, nepýta sa však ani dnes,
či sa nám to páči, či ho chceme,
či si s ním vôbec poradiť vieme.
Pamätám sa, akoby to bolo včera,
ako zmenil sa nám život od rána do večera,
ako neskutočne, veľmi sme to zmeniť chceli,
ale hlavne sme sa báli, lebo sme o tom nič nevedeli.
Za štyri roky zažili sme toho veľa.
Pohľad na glukomer nebol vždy taký, aký by som chcela,
spoznali sme sacharidy, večné dilemy i nočné profily,
ktoré nám počas prebdených nocí spoločnosť robili.
O to cennejšie však boli chvíle,
keď boli glykémie na nás milé
a videli sme, že to naozaj má význam a nič sa na tom nemení,
nevzdávať sa a pokračovať v každodennom snažení.
Teraz už viem, že som sa báť nemusela.
Hoci som tomu na začiatku neverila,
časom som sa na vlastné oči presvedčila,
že naša dcéra, aj keď je ešte malá,
sa nám svojím príkladom vzorom stala,
že vo svojom detskom svete to ako problém nerieši,
práve naopak, jej odvaha a prístup nás vždy dokážu potešiť.
Viem, že naše úsilie je práca tímová,
myslím na to denne, zas a odznova,
že budúcnosť našej dcéry doslova v rukách držíme,
preto všetko, čo vieme, pre ňu robiť musíme.
Naše dcére i všetkým, ktorí nám v tom pomáhajú,
ktorí nám radia, myslia na nás, či pochopenie majú,
patrí dnes moje „ĎAKUJEM“.
Spolu sa nám to zvláda ľahšie, to veľmi dobre viem.