Všetci to poznáme. Žijeme rýchlo, neustále riešime problémy s deťmi a ich neupratanými izbami, nenapísanými úlohami, kolegyňou, čo nerobí nič, šéfom, čo nechápe nič, so smeťami, ktoré nikto nevynesie, pokiaľ to nepovieme, no proste kolotoč. Večer viete presne, čo ste nestihli a ráno, čo všetko máte stihnúť. Slovom, bežný život.

Aj naša rodina žila tento bežný život. Až jedného dňa som nemusela stihnúť všetky termíny, nepamätám si, či dieťa odvrávalo alebo nie. Všetko bolo zrazu malicherné, našej mladšej dcére diagnostikovali diabetes 1. typu. Prišiel a vôbec sa neunúval predtým zavolať, aby sme sa naň pripravili. O tejto neželanej návšteve sme nevedeli nič. Premkol ma strach, zúfalstvo, ale hlavne nevedomosť. V počítačovej hre by to niekto nazval, posunula som sa nechtiac do iného levelu. Počas prvých dní sa začali na mňa valiť informácie o podávaní inzulínu, meraní glykémie, sacharidoch, hypoglykémii a hyperglykémii. Ošetrujúca lekárka a nemocničný personál si plnili svoju prácu, ale my sme chceli odpoveď na otázku: „Prečo? Prečo naše dieťa? Kde sme spravili chyby?“ Odpoveď som nenašla ani na internete, ani u odborníkov, ani v knihách. Po pár dňoch som pochopila, že už nie je dôležité prečo, ale AKO. Naše dieťa nás potrebovalo, jedine v nás malo oporu a istotu. Najťažšie bolo vysvetliť dcére, že režim, ktorý ju učili v nemocnici, sa stáva súčasťou nášho života. A tak sme si s dcérou vymysleli hru. Diabetes sme nazvali teta cukrovka a dohodli sme sa, že jej návštevu budeme mať pod kontrolou. Dáme jej všetko, čo potrebuje, aby bola u nás spokojná. Ešte počas hospitalizácie dcéry nám pani doktorka oznámila, že dcéra nemá dobré výsledky krvi. Vznikalo podozrenie na celiakiu.

Neviem opísať ten pocit, keď sme sa dozvedeli výsledok. Naše sedemročné dieťa má diabetes aj celiakiu. Za jeden mesiac sa nám život obrátil na ruby. Konečne sme sa naučili ako tak zvládať tetu cukrovku a odrazu je tu druhý nechcený návštevník. S dcérou sme bojovníčky, tak sme si povedali, že už máme dvoch návštevníkov, tetu cukrovku a uja lepok.  

A tak sa náš život dostal do ďalšieho levelu. Naučila som sa, že nákup už neurobím za pol hodiny, ale za dve. Pretože preštudovať zloženie výrobkov (ak ho vidíte prečítať), či neobsahujú lepok, koľko majú sacharidov, aký cukor bol použitý, vám zo začiatku zaberie veľa času. Naučiť sa pripravovať plnohodnotné diabetik-celiatické jedlo, zo začiatku zaberie tiež dosť času.  

Naša rodina má dvoch návštevníkov už niekoľko rokov. Sú súčasťou nášho života. Nebojujeme s nimi, akceptujeme ich a snažíme sa s nimi žiť. Som hrdá na svoju malú-veľkú bojovníčku, ktorá svojich návštevníkov berie ako svoj životný štýl. Neháda sa s nimi, akceptujú sa. Chodia s ňou do školy, na výlety, na prázdniny k babke, na plaváreň, berie ich aj do kina a aj na dovolenku.  Som  pyšná aj  na svoju staršiu dcéru, ktorá sa prispôsobila novému stravovaniu a režimu. Vie sa o svoju sestru plnohodnotne postarať. Som vďačná svojmu manželovi, ktorý vie povedať tie správne slová, keď sú naši návštevníci neposlušní a teta cukrovka si robí, čo chce.

My matky sa vieme zmieriť s tým, že občas nemáme postavy ako modelky, že naše vlasy nie sú vždy ako z reklamy, že naše deti možno nezískajú Nobelove ceny. Vieme sa zmieriť s neupratanými izbami, ponožkami bez páru, vysávaním, po ktorom sú ešte smeti, ale nikdy sa vo svojom srdci nezmierime s nečakanými návštevníkmi našich detí.